Obcami pod Javorinou

Zobudili sme sa do peknej marcovej soboty. Krajnianska strela, ako deti volajú obecný autobus, nás za pol hodiny doviezol do Cetuny, kde sa pri pamätníku SNP začalo naše putovanie dedinami pod Veľkou Javorinou. Neviem o nikom, kto by túto cestu podnikol. Možno i preto sa nás zišlo až 33 zvedavých turistov. Na mape sa trasa Cetuna, Lubina, Hrušové, Višňové, Hrachovište zdá strašne dlhá. No v skutočnosti je to iba 19 kilometrov nie veľmi náročným terénom s dvomi malými a krátkymi prevýšeniami.

Začali sme krátkym stúpaním a už kúsok nad Cetunou sme sa mohli kochať peknými výhľadmi na Veľkú Javorinu s vysielačom, Jelenec s bývalou vojenskou hláskou, a juhovýchodným smerom vzdialenými chrbátmi Považského Inovca. Ešte kúsok do kopca, okolo obývanej samoty, mnohými schodami a ocitli sme sa na malom lesnom námestí – na ROHu. Tu je pietne miesto, socha a pamätník obetiam SNP obkolesený ihličnatými stromami. Tiché a upravené prostredie na kopci vprostred lesa vyvoláva v človeku úctu a pokoru. Je vidieť, že ľudia nezabúdajú a starajú sa o poriadok, čistotu a úpravu. V dnešnom svete úctihodné.

Trošku sme sa občerstvili, pozhovárali a pokračovali sme ďalej. V lese je akoby jeseň, príroda ešte neprebudená, bez zelene, prevláda hnedé jesenné lístie a suchá tráva. No slniečko a vôňa je už jarná. Na chodníku nás čaká niekoľko prírodných prekážok zo stromov a halúz. Vidno, že zima skončila len prednedávnom. Zostupom po lese a lúkach sme sa dostali až k obci Lubina. Odtiaľ nás čakal najhorší úsek cesty. Kráčali sme cez celú obec až do Hrušového po chodníkoch a asfaltovej ceste.  V centre obce sme našli pamätník, lavičky a detské ihrisko, tak sme to hneď využili na obedovú prestávku. Tu som nafotil aj hodiny na veži, ktoré sú zvláštne tým, že majú 24hodinový ciferník. To znamená, že malá ručička obehne celý ciferník len raz za 24 hodín a nie dvakrát, ako ostatné hodiny. Pred nami bolo ešte jedno malé pozvoľné stúpanie.

Nad Hrušovým sme si všimli, ako veľmi sme sa za krátky čas vzdialili od Javoriny. Boli sme zvedaví na prechod do Višňového. Chodník viedol iba lesom a bol nenáročný na stúpanie i klesanie, trval približne 1,5 hodiny. Po ceste sme vykonali jeden malý operačný zákrok, najmladšej turistke sme liečili otlak na päte. Pri príchode do Višňového sme sa pokochali Čachtickým hradom a zadnou cestou sme sa presunuli do Hrachovišťa, kde sa naša pešia časť vychádzky skončila. Do Krajného sme sa dostali autobusovým spojom a spokojní o pol tretej sme sa rozišli tráviť sobotné popoludnie. Celú trasu sme zdolali za 5 a pol hodiny a ešte sme mali dosť sobotného času na kamarátov doma.

Cetunskú turistiku sme zvládli všetci bez problémov, bez únavy a hravo. Je nenáročná, ale kraj je dostatočne zaujímavý pre malých i veľkých. Prevažná časť vedie po lese a lúkach. Odporúčam ju pre rodiny s malými deťmi, či začínajúcich turistov, ktorí zisťujú, či ich to bude baviť a koľko vydržia. Aby sa niekto na začiatku hneď nezdevastoval a nezanevrel.

Prezentiáda

Prezentiáda je súťaž v prezentačných schopnostiach pre dvoj až trojčlenné tímy, určená stredoškolákom a starším žiakom základných škôl z Českej republiky a Slovenska. U mladých ľudí podporuje súťaživosť, kreativitu a pomáha im zdokonaliť ich komunikačné schopnosti.

V piatok 21. 4. 2017 sa náš tím DVE v zložení Beáta Boskovičová (8. ročník) a Adriána Boskovičová (9. ročník) zúčastnil krajského kola tejto súťaže v Žiline. Úlohou tímu bolo vypracovať prezentáciu na tému „Najdôležitejšia vec na svete“.

Odborná porota hodnotila grafickú a obsahovú stránku prezentácie,  spoluprácu tímu, prezentačné schopnosti a schopnosť obhájiť svoj názor. Napriek tomu, že náš tím Dve  obsadil tretie miesto a nepostúpil do finále, zanechal dobrý dojem. Z môjho pohľadu úroveň všetkých zúčastnených základných škôl predstihla úroveň zúčastnených stredoškolákov a rozdiely medzi základnými školami boli minimálne. Aj keď naše dievčatá tesne po súťaži cítili určite isté sklamanie, verím, že získali veľa nových skúseností, zdokonalili sa v prezentovaní, tvorbe prezentácií, v obhajobe svojho názoru a hlavne zistili, že ako sestry tvoria skvelý tím.

Mgr. Libuša Horváthová

BESEDA SO SPISOVATEĽKOU LENOU RIEČANSKOU

V stredu 19.4.2017 sme sa zobudili do nepríjemne studeného, pochmúrneho rána. Po šiestich dňoch veľkonočného voľna sa nikomu z nás do školy veľmi ísť nechcelo, ale boli sme zvedaví na pani spisovateľku Lenu Riečanskú, ktorá k nám mala prísť na besedu.
Dvere triedy sa otvorili a v sprievode pána riaditeľa vošla sympatická pani v klobúku. Počas nasledujúcich chvíľ sa nám potvrdilo, čo sme tušili už odvtedy, keď sme si na hodinách slovenčiny čítali ukážky z jej kníh. Že má veľký zmysel pre humor a obrovský dar zaujať (či už čitateľa, alebo poslucháča) svojím rozprávaním. Svojou prítomnosťou u nás v škole rozžiarila celý tento spočiatku nevábne vyzerajúci deň.

Mladším žiakom sa rátalo, že hoci v súkromnom živote je už babičkou, dokáže sa s nimi rozprávať o témach ako youtube alebo GOGO, u starších zabodovala hlavne básňou – ukážkou zo svojej zatiaľ nepublikovanej tvorby, ktorú im prečítala v závere besedy.
Dozvedeli sme sa tiež, kedy pani Riečanská začala písať, po kom zdedila rozprávačský talent, prečo jej prvá kniha vyšla až v roku 2010. Predstavila nám svoju tvorbu pre mládež i knihy, ktoré píše pre dospelé čitateľky, prezradila, že niektoré príbehy a postavy v jej dielach majú reálny základ. Zapôsobilo na nás, že so svojimi literárnymi postavami prežíva všetky ich trápenia a často si spolu s nimi poplače. Takisto ju zaujímajú problémy iných ľudí, čo sa snaží citlivo zakomponovať aj do svojich kníh. V jednej z nich píše o obdivuhodnej pomoci ôsmakov svojmu kamarátovi, za ktorú získali ocenenie „Detský čin roka“.

Celá beseda tak nebola len o knihách a čítaní, ale bolo v nej aj veľa momentov, keď pani spisovateľka pripomenula žiakom, že majú byť vnímaví ku svojmu okoliu, nemajú posudzovať ľudí len podľa zovňajšku, majú sa snažiť iným pomáhať...
Žiakov rozprávanie pani Riečanskej veľmi zaujalo. Mali pre ňu pripravených veľa otázok a ona na všetky trpezlivo odpovedala. Po skončení besedy zasa písala milé venovania do kníh, ktoré si mali prítomní možnosť zakúpiť.

S pani spisovateľkou Lenou Riečanskou sme prežili veľmi príjemný, obohacujúci deň a pevne veríme, že to nebolo naše posledné stretnutie.
Tešíme sa na ďalšie knihy, ktoré pre nás napíše, a prajeme jej veľa dobrých nápadov pri ich písaní.

V. Boorová

Po besede nám pani spisovateľka Lena Riečanská napísala takýto milý list:

Exkurzia na obecnom úrade

Žiaci 6. triedy v rámci predmetu občianska náuka preberajú v tomto ročníku tému obecná samospráva. Preto po dohode s naším obecným úradom mali možnosť prísť sa pozrieť priamo na úrad, aby videli, ako naša obec funguje.

Privítal nás pán starosta Ing. Peter Kubis, ktorý sa nám počas dvoch vyučovacích hodín veľmi ochotne venoval, porozprával žiakom o symboloch obce, jej fungovaní, ale aj zaujímavosti zo života a práce na obecnom úrade. Pani Matejovičová zaujala žiakov pamätnými knihami, v knihe zápisov sa niektoré deti aj našli. Pani Batková práve pripravovala hlásenie, ktoré jej pomohli zrealizovať Nikoleta Vajkúnyová a Aneta Michalidesová.

Vyskúšali si hlásenie v miestnom rozhlase a my ostatní sme pozorne počúvali na balkóne, ako ich hlasy v rozhlase znejú. Na záver deti zaujala zasadacia miestnosť s pamätnými fotografiami, kde sa nachádzajú napríklad aj fotografie z obdobia budovania našej školy.

Obecnému úradu v Krajnom patrí za ochotu prijať žiakov našej školy a venovať sa im veľké poďakovanie.